Pamätám si, že som bol trochu nesvoj. Nesvoj a zvedavý. Chvíľu som z opodiaľ sledoval miesto, kde sa to malo konať. Bol som tam vtedy po prvýkrát. Na filmovom festivale inakosti v Bratislave. Zamiešal som sa napokon medzi ľudí, ktorí tam prišli tiež. Nezbieralo sa ich dosť. Napätie postupne opadlo. Nasiakol som atmosférou plného hľadiska. Ľudia posadaní v kreslách aj po bokoch po schodoch. Ocitol som sa medzi svojimi. Svojimi, aj keď som ich nepoznal. Zhasli svetlá a rozbehol sa príbeh na plátne. Taký nevšedný príbeh a predsa blízky. O nás. Medzi skupinkami v hľadisku navzájom a plátnom prebiehala živá interakcia. Keď išlo do tuhého niektorí diváci povzbudzovali hercov a radili im. Vyvolávalo to spontánne reakcie iných častí publika. Večer pri odchode som mal dobrý pocit.
Odvtedy ubehlo päť rokov a s potešením môžem povedať, že aj niekoľko úspešných ročníkov festivalu. Podarilo sa vám založiť tradíciu. A to je veľká vec. Zakladateľom aj všetkým tým, čo prevzali a ďalej ponesú organizačnú štafetu chcem vysloviť úprimnú vďaku. Verím, že festival i naďalej zohrá pozitívnu úlohu v posiľňovaní spolupatričnosti a sebavedomia tým, ktorí žijeme svoje životy ruka v ruke so svojou inakosťou. Z ostatných ročníkov som postrehol, že v hľadisku sa to začína čoraz viac premiešavať. Festival so svojimi priateľmi inej sexuálnej orientácie navštevujú aj heterosexuáli so záujmom spoznať viac vnútorný svet inak orientovanej komunity. Tento dialóg je mimoriadne dôležitý, pretože predsudky sú obyčajne sprevádzané chýbajúcou vlastnou životnou skúsenosťou.
Organizátorom želám, aby sa im aj naďalej darilo priniesť divákom kvalitné filmové diela, ktoré v nás zanechajú stopu a budeme ich zdieľať ďalej. Jeden z otváracím filmov minulých ročníkov festivalu "Patrik 1,5" ma svojho času natoľko oslovil, že medzičasom ho už videla aj moja mama. Teším sa spolu s vami na jedinečnú energiu festivalu a všetkým účastníkom i organizátorom želám, aby ste si tie chvíľky s ním naozaj užili.