Šajn alebo šajna (z nemeckého schein) je označenie jedných z prvých papierových peňazí, ktoré obiehali na našom území od konca 18. storočia, teda pred cca 200 rokmi. Boli vydávane v dôsledku rýchleho nárastu výdavkov Rakúskouhorskej monarchie najmä v súvislosti s vedením napoleónskych vojen na prelome 18. a 19. storočia. Ich obeh bol nútený a tí, ktorí ich zo zákona prijímať museli, alebo im štát v nich platil, sa ich snažili zbavovať a boli ochotní ich meniť za zlaté či strieborné ekvivalenty rovnakej nominálnej hodnoty v rôznych podhodnotených kurzoch.
Pri oficiálnom štátnom bankrote Rakúskouhorska sa menili pre ich držiteľov z pôvodných bankocetlí (banco zettel) v likvidačnom kurze 1:5. Ak teda mal niekto úspory vo vtedajšej papierovej mene, hodnota týchto úspor sa prepadla o 80%. Je to blízke pomeru, akým sa nedávno mali vyplácať pohľadávky drobným veriteľom Váhostavu alebo čo sa v Československu pri „menovej reforme“ udialo v roku 1953.
„Nemať šajn“ či „nemať ani šajnu“ sa dnes používa najmä ako synonymum nemať páru, byť nič netušiaci, nevedieť o veci nič. Aj po 200 rokoch nám šajna ostala ako symbol prázdna či ničoty.
História sa v rôznych analógiách opakuje. Nie len v móde ale aj v štátnych bankrotoch, ktoré majú rôzne príčiny. Na ich konci je však prerozdelenie hodnôt, z ktorého skrátka obvykle odídu držitelia registrovaných úspor v peniazoch a veritelia. V tejto hre vždy stojí otázka, komu ostane v rukách čierny peter. Čiže kto je v deň D v pozícii veriteľa Grécka (kedže dlh je obchodovateľný, časom mení majiteľa v podobe obchodovania s dlhopismi, ich používania ako zálohu, či splatenia starého úveru novým úverom).
Otázka teda znie, kto v deň D bude zbanktorovanému dlh odpúšťať alebo kto za zbankrotovaného bude v deň D, ako jeho ručiteľ, veriteľovi jeho pôžičku splácať. Druhá otázka je, kto v deň D, keď banky zavrú svoje brány v nich má uložené svoje úspory. Zvlášť ak počas ich zatvorenia dôjde k zmene meny, zostatky na účtoch budú na ňu automaticky skonvertované a po otvorení bánk ich bude možné vybrať a zmeniť na eurá „podľa aktuálneho kurzu“. Tretia otázka je, kto je na výplatnej listine zbankrotovaného štátu a teda či a v čom dostane od štátu peniaze s akou v čase sa meniacou kúpnou silou?
Tak ako si na Slovensku dnes hovoríme, „tí v Bruseli nemajú ani šajnu“ možno sa raz v gréčtine udomácni fráza „nemať ani drachmu“ . Možno tí v Bruseli šajnu majú, a tú šajnu nemáme my. My len matne tušíme, kam to zachraňovanie cez mŕtvoly vlastne vedie. Čo je skutočným cieľom bruselskej byrokracie, keď zachraňujú nech to stojí čo to stojí, bez ohľadu na to, že zachraňovaný v referende odhlasuje, že zachraňovaný byť nechce a bez ohľadu na to, že si už väčšina obyvateľstva eurozóny začína ťukať na čelo?
Možno len potrebujú čas. Čas na vyslobodenie súkromných vlastníkov bánk, ktorí Grécku požičali. (To sa už podarilo). A čas na zavŕšenie politického cieľa: Spojených štátov európskych, kde nejaké Grécko bude už len jeden z mnohých regiónov. Spojených štátov európskych, kde sa aj tak všetky dlhy dajú na jednu kopu.
